Čo je vlastne mumio?

Prvé zmienky o mumiu sú staršie ako 3000 rokov. Z nich je jasné, že mumio sa tešilo veľkej obľube najmä v Perzii, Babylone a Egypte, ale liečili ním aj v Grécku, Ríme a v Ázii. Samotné slovo mumio, niekedy písané aj ako Mumjo, Mumijo, Mumyo, má pravdepodobne slovný preklad z gréckeho jazyka – znamená “telo uchovávajúci”. Je to názov, ktorý sa používa v západnej civilizácii. Tibeťania nazývajú Mumio “barak šun” (Brogshaun), v preklade horský olej, Indovia “Shilajit”, a Arabský ekvivalent znie Chafiz-al-Adžsod alebo Arakul džibal – horský pot. V indických posvätných knihách – védach sa píše, že mumio bolo ako farmaceutikum používané už Sumermi. Veľa zmienok nájdeme v lekárskych spisoch ako Sušruta-Samhita,Čcaraka-samita, a v čínskej Knihe o obtiažnych problémoch. Vedomosti o mumiu a jeho aplikácii sa uchovávali v tajnosti, odovzdávali sa v rodinách vysoko postavených lekárov iba ústnym podaním z otca na syna. Známy grécky filozof a liečiteľ Aristoteles skúmal účinky mumia na ľuďoch a zaznamenal rôzne spôsoby jeho aplikácie. V jeho práci pokračoval i jeho žiak Alexander Veľký. Perzský lekár a filozof Avicenna popísal v 12. storočí mumio ako dokonalý a komplexný liečebný prostriedok, ktorý dokáže vyliečiť nielen žalúdočné vredy, ale povzbudzuje zmysly a uľahčuje dýchanie. Tieto znalosti potvrdil i perzský lekár Shirasi v knihe Pokladnica liekov. Okrem spomenutých účinkov píše o pozitívnom vplyve Mumia na nervový systém, srdce, obehový systém, tráviaci trakt a lieči ochorenia ženských orgánov. Podľa Mohammeda Tabíba, mumio rozpustené v mrkvovej šťave posilňuje a obnovuje plodnosť u žien i mužov. Detí sa dočkali aj celkom neplodné ženy. Od 17. storočia sa mumiu venovalo mnoho lekárov, liečiteľov a vedcov, o čom svedčí veľké množstvo anglických, nemeckých, francúzskych a najmä ruských spisov, štúdií a prírodovedeckých publikácií.

Fakty a teórie

Vedecký výskum mumia  začal okolo roku 1950. Najďalej pokročila Čína, potom Spojené štáty americké, bývalý  Sovietsky zväz, Irán a India. Je zaujímavé, že zatiaľ čo naši predkovia prijali existenciu a účinky mumia ako fakt a využívali jeho skvelé vlastnosti, súčasná veda sa trápi stále jedinou otázkou – ako mumio vzniká?

Teórií je veľa, niektoré sú celkom neuveriteľné. Jedna, pomerne nová teória sa pravdepodobne blíži k pravde najviac, je veľmi všeobecná: Mumio – to sú organické pozostatky fauny a flóry, ktoré sa v priebehu tisícročí premiesili a spojili s anorganickými skalnými minerálmi. Je to iba teória, aj keď všetci sa zhodujú na tom, že náleziská majú tieto spoločné vlastnosti: lokality sú vystavené dlhodobému intenzívnemu slnečnému žiareniu, nachádzajú sa v nadmorských výškach od 3500-5000 m n.m. a nie sú znečistené činnosťou človeka. Geologický vek horniny, ani jej typ nemajú vplyv na kvalitu mumia. Najkvalitnejšie mumio je z Kirgizska.